2. Kapitola - Emily Green

20. července 2009 v 21:43 | s-unny
Tak, po dlhom čakaní atd. tu dávam 2. Kapitolu k môjmu príbehu. Upozorňujem, na Worde to má 4 strany aj niečo, takže to bude asi dosť dlhé nu. Ale každopádnne som to sem už dlho chcela dať, takže, tu to je. :D

Ráno bolo všetko ako zlý sen. Zobudila som sa neskôr, ako som bola zvyknutá. Moja milá matka sa pravdaže neobťažovala ma zobudiť, načo predsa? Vstala som z postele, trošku sa ponaťahovala a pozrela na kalendár. Bolo 21. Mája... našťastie sme dnes nepísali žiadnu písomku. Nechcelo sa mi nič robiť. Najradšej by som len tak ležala v posteli, počúvala nejakú pesničku cez MP3 a na nič nemyslela. Ale musela som vstať a začať žiť... ach ako to debilne znie.
Nemala som v úmysle dnes vyzerať nejako inak/lepšie ako v iné dni, tak som na seba hodila len normálne slabozelené tričko na tenké ramienka, modré rifľové trištvrťáky a biele tenisky NIKE. Vlasy som si nechala voľne prehodené cez plecia, len som si ich dôkladne učesala. Až vtedy ma napadlo pozrieť sa na hodinky. Takmer som dostala infarkt! Už bolo 7:42 h. Potom som sa upokojila pri myšlienke, že cesta do školy mi trvá len päť minút. To by som vlastne mala v pohode stihnúť, len sa musím uspokojiť s tím, že jesť budem až na obede.

Do školy som prišla minútu pred zvonením. Vošla som do triedy a sadla si na svoje miesto, pri ktorom ma už čakala Sirael. Potom do triedy vošla naša učiteľka Geografie, ktorá okamžite začala bľabotať niečo k novému učivu. Ja som ju nevnímala, len som tupo civela do steny predo mnou. Potom do mňa Sirael odrazu drgla. ,,Čo?" pozrela som sa na ňu jedným okom, no potom som sa premohla a odtrhla pohľad od steny. ,,Ty si si nič nevšimla?" spýtala sa ma Sirael a uškrnula sa na mňa. Neviem, čo by som si mala všimnúť. Ospalo som sa porozhliadla po triede, no nevidela som nič zaujímavé, alebo niečo, čo tak nebolo - s výnimkou Kattie, ktorá dnes nebola v škole, pretože bola u doktora. Pohľadom som sa vrátila späť k Sirael a nadvihla obočie. Sirael si povzdychla a pošepla mi do ucha: ,,Máme novú spolužiačku... sedí v poslednej lavici."
Neveriacky som zažmurkala a potom sa rýchlo pozrela do poslednej lavice, kde malo byť to nové dievča. Až potom som ju zbadala. To som už fakt taká slepá? Pomyslela som si s úškľabkom a začala prehliadať novú žiačku. Bola ku mne otočená chrbtom, ale videla som jej dlhé čierne rovné vlasy. WOW, aj ja by som chcela mať také rovné. Potom sa ku mne otočila. Ten pohľad mi vyrazil dych, na chvíľu som bola proste zmrazená jej očami. Tie oči... veľké čierne oči. Potom som sa donútila nadýchnuť a ignorujúc jej pohľad som si ju znovu začala prezerať. Keď som skončila, v mysli som usúdila jednu vec: Je desivo krásna. To ju presne vystihovalo.
Na prestávke som už nevydržala a musela som sa niečo o tej volej dievčine dozvedieť. ,,Myslím, že sa volá Emily Greenová, alebo tak nejak," odpovedala mi Sirael na moju otázku. ,,Ako som ju mohla prehliadnuť?" pýtala som sa sama seba, no odpovedala mi Elizabeth; ,,Asi si bola MIMO. Tiež sa mi to stáva, vtedy sa tiež zahľadím a nevnímam nič naokolo." Usmiala som sa na ňu. Ona ma vždy vedela pochopiť najlepšie.
Ďalšie hodiny sa vliekli akokeby to niekto robil naschvál. Vždy keď som sa na tú Emily pozrela napadlo ju hneď pár vecí: Prečo na mňa tak zíza? Prečo prestúpila na našu školu pred strednou, dva mesiace pred koncom školského roka? A prečo jej dali meno Emily? To meno sa k nej vôbec nehodí..Emily by mala mať svetlé vlasy, prívetivú tvár, milý a úprimný úsmev.. takto som si ja predstavovala dievča s menom Emily. Ale potom som sa nad tou poslednou otázkou som sa zamyslela a potom som si vynadala, aká som hlúpa, veď jej rodičia nevedeli, že bude ... takáto.
Nakoniec bolo koniec vyučovania. Tých šesť hodín už nemohlo byť dlhších. Zbalila som si knihy a zošity do tašky a vyšla z triedy. Ešte som chvíľku čakala na Siraelm, pretože ju riaditeľka, slečna Woodová (a ja som si vždy kládla otázku, ako môže byť naša riaditeľka taká mladá) požiadala aby niečo zaniesla do vedľajšej triedy. Keď konečne prišla, spolu sme vykročili zo školy. Kráčali sme mlčky, ani jedna z nás nepovedala ani jedno slovo, kým sme neprekročili bránu školy. ,,Kam pôjdeme dnes?" spýtala sa ma. Ja som bola duchom neprítomná, moja myseľ sa nevedela odpútať od tej Emily. Fascinovala ma, ako už jej čiernymi vlasmi, ale hlavne tie oči... tie veľké čierne oči... a ten pohľad. ,,Haloo!!!" skríkla po mne Elizabeth, ,,Issa si prítomná? Niečo som sa ťa spýtala..." Pokrútila som hlavou aby som si uvedomila realitu a nechápavo sa pozrela na Sirael.
,,Pýtala som sa ťa, kam dneska pôjdeme."
,,Aha... ehm... môžeme ísť do kina," navrhla som.
,,Hm... to nie je zlý nápad. Myslím, že dnes hrajú Anjelov a démonov, neskočíme na to?"
,,Ako myslíš... aj podľa teba je Emily čudná?"
,,Ach nie! Zase myslíš na ňu?!"
,,Keď ja si neviem pomôcť..."
,,Vieš čo? Pôjdeme do toho kina a potom ešte aj do nejakého baru sa pekne ožrať!"
,,Ehm... Eliz, si v pohode?" neveriacky som sa na ňu pozrela. Sirael mala na tvári nasadenú sústredenú masku, no potom to nevydržala a začala sa chechtať. ,,To bol pokus o vtip! Klídek jo?" ozvala sa po chvíli. Ja som sa na minútku zamyslela a potom som dodala: ,,Ale taký zlý nápad to nebol..." A obe sme sa začali smiať ako nejaké 5 ročné decká, keď im ukážeš niečo smiešne.
V tej chvíli okolo nás prešla Emily. Celá som úplne stuhla a musela som sa pozerať na ňu. Bolo to ako v nejakom filme, keď okolo vás prejde očarujúco krásna dievčina, všetko sa zrazu spomalí, krásne jej vejú vlasy vo vetre a jej bledá tvár až žiari. Zaklipkala som očami, aby som vypla tú čudnú scénku a sledovala, ako Emily zabáča za roh svižnými, rýchlymi krokmi.
,,Nepôjdeme predsa len do toho baru?" navrhla Sirael, ktorá z toho bola udivená a zmrazená tak ako ja. Chvíľu som nemohla nič povedať. Len som tak stála a civela pred seba, na miesto, kde zmizla Emily. Potom som sa odhodlala niečo povedať.
,,To ako vážne...?"
,,Prečo nie? Aspoň sa trošku odreagujeme..."
,,Ty si šibnutá!" uškrnula som sa na ňu a štuchla ju do boku lakťom. Uškrnuli sme sa na seba a zamierili k našim domom. Po ceste sme sa dohodli ako to teda bude s tým kinom. Keďže teraz boli presne dve hodiny poobede, dohodli sme sa, že do toho kina pôjdeme za tri hodiny (o 1700).
Kino sa skončí okolo siedmej a potom pôjdeme domov... to bol plán na dnes.
Domov som prišla skôr, než matka (pravdaže, čo iné som mohla čakať). Náš dom bol... ako to opísať. Jedným slovom, bol veľký. Z vonku bol namaľovaný celý na svetlozeleno a špicatú strechu mal pokrytú čiernymi škridlami.Nikdy som sa tu necítila ako doma, alebo (ako to povedať), tento dom som nikdy nepokladala za domov - nebola som k nemu nijak pripútaná.
Vzdychla som si a vstúpila dnu. Hneď naľavo boli čierne, kovové, točité schody, ktoré viedli až na 3. poschodie - moja časť domu. Začala som vystupovať po schodisku, pričom som si stále prehadzovala tašku na to druhé rameno. Nemala som tieto schody veľmi v láske - hlavne preto, lebo som si na nich minulé leto takmer zlomila ruku (našťastie som vyviazla len s narazenou kosťou), ale od vtedy si radšej dávam pozor.
Hneď ako som vyšla na 3. poschodie, zavrela som sa do mojej izby (ktorá bola prepojená s mojou kúpeľňou). Tašku som si hodila na kreslo, ktoré sa nachádzalo napravo od dubových dverí a ľahla som si na posteľ. Z nočného stolíka som si zobrala nedočítaný román Hostiteľ od Stephenie Meyerovej, no ešte pred tým ako som ho začala čítať, som pohľadom preletela moju izbu.
Steny mala vymaľované na svetlozeleno, ako sa mi to vždy páčilo. Na moje osobné vyžiadanie dala mama odstrániť dvere z chodby do mojej kúpeľne, takže sa do nej mohli dostať len z mojej izby - mala som tak pocit väčšieho súkromia. Moja izba nebola ničím výnimočná. Oproti dverám ležala posteľ pre jednu osobu vyrobená z agátového dreva, vedľa nej bol malý nočný stolík z toho istého materiálu. Pri nej sa nachádzala úzka knihovnička, ktorá bola úplne celá prepchatá rôznymi detektívkami, dievčenskými románmi, povesťami, sci-fi a fantasy knihami a sem-tam aj nejakými rozprávkovými knižkami z čias môjho detstva. Potom tu bolo rohové kreslo pre dvoch, drevená skriňa (ktorá bola podľa môjho mienenia až priveľká), písací stôl s mojím milovaním notebookom, nad ktorým visela nástenka s rôznymi plagátmi, rozvrhmi a takými vecami. Ďalej bola už len úzka chodbička, ktorá viedla do vedľajšej miestnosti (nie kúpeľne), miniatúrna plazmová televízia (ktorá bola mimochodom oproti posteli), drevená komoda (polička) so štyrmi zásuvkami z dubového dreva a napravo od dverí (už spomínané) kreslo. Moja izba mi úplne vyhovovala a dosť sa mi páčila.
Otvorila som knihu a začala čítať. Tak som sa ponorila do príbehu, že keď som sa pozrela na hodinky, bolo 16:22. Práve v čas! pomyslela som si, pretože o pól mi šiel autobus. do kabelky som si rýchlo hodila mobil, nejaké peniaze (aj na lístok do autobusu), moje obľúbené malé zrkadielko a takzv. rýchly make-up. Chytro som zbehla po schodoch (ale stále opatrne), obula si tenisky a zamkla dom. Bolo 16:25. Autobusová zastávka bola odtiaľto asi
4 - 5 minút cesty a asi 3 ak ste bežali. Ja som zvolila svoje obvyklé tempo - rýchly krok, pričom mi náhli vietor neustále strapatil vlasy a ja som si ich stále upravovala - i keď som vedela, že to nemá cenu. Na zastávku som prišla presne vo chvíli, keď sa za zákrutou objavil autobus číslo 28. To bol ten môj spoj. Stroj zo škrípaním zastavil a ja som doň náhlivo nastúpila, kúpila si lístok a sadla si na prvé voľné sedadlo, ktoré tam uvidela. Teraz som si konečne (pomocou čarovného zrkadielka) poupravovala porozhadzované pramienky vlasov a upravila si ofinu.
Na miesto som dorazila presne v čas. Elizabeth ma tam už čakala - nevedela som ako to robila, ale vždy bola na mieste skôr než ja.
"Ahoj, konečne si tu!" pozdravila ma hnedovláska.
"Čau! Hm... už si kúpila lístky?"
"Hej, asi pred piatimi minútami. Neuveríš, ale kúpila som ich na poslednú chvíľu - už boli len posledné dve miesta v poslednom rade," uškrnula sa na mňa a zo svojej taštičky vybrala dva lístky a jeden podala mne. Zobrala som si ho, i keď mi prišlo dosť zvláštne, že dve miesta v poslednom rade boli voľné, pretože posledná rada sa obvykle zaplnila ako prvá... v každom prípade - mali šťastie.
Myšlienky mi znovu mimovoľne zablúdili k novému dievčaťu v škole... Emily. Nevedela som prečo na ňu stále myslím, možno to bolo tým pohľadom, alebo tým, ako okolo nás prešla - ten studený vietor. Bolo na nej niečo zvláštne, niečo, čo mi na nej nesedelo. Bola úplne iná; či už výzorom, tak aj jej výrazom alebo tým jej pohľadom.
"Halóó! Issa, len mi nepovedz, že zas myslíš na tú Emily!" okríkla ju Sirael. "Ach nie, len som rozmýšľala nad..." chcela som si niečo vymyslieť, no Sirael ma prerušila: "To je jedno, ale už sa to začína." Chcela som niečo podotknúť, ale to ma už jej ruka ťahala do kinosály. Asi 20 ročné dievča s krátkymi ryšavými vlasmi od nich zobralo lístky a poslalo ich dnu. Ako sme tak vystupovali nízkymi schodmi k nášmu radu, Sirael nadhodila: "Nabudúce kupuješ lístky ty...!". Uškrnuli sme sa na seba a ja som prikývla na znak súhlasu. Keď sme sa usadili uvedomila som si, že moja priateľka drží v rukách popcorn a dva poháre Kofoly. Načiahla som sa za jedným z nich, ale Sirael ich odtiahla. "Hej!" vystrúhala som na ňu grimasu, "Môžem...? Ach, prosím?" Elizabeth sa usmiala a podala mi ho.
Film nebol až taký zlý, ako som očakávala, práve naopak - celkom sa mi zapáčil, zvlášť jedna z herečiek mi bola sympatická. Očividne sa páčil aj Sirael, pretože sa tvárila hrozne nadšene, skoro sa to dalo prirovnať k výrazu malého dievčatka, ktoré dostalo novú bábiku.
"Ach, zajtra je víkend," nadhodila Elizabeth, keď vyšli z budovy kina. "Áno, konečne oddych," odvetila som. Ale oddych od čoho? Veď v škole sme sa už prakticky neučili, iba z niektorých predmetov sme ešte doberali tie posledné učivá. Bol piatok 26. júna a do konca školského roku to po víkende budú už len dva dni. A potom prázdniny... ani neviem či sa na ne teším, pretože aj tak budem po celý letný čas doma.
Rozlúčila som sa so Sirael a každá sme išli domov inou cestou. Mohla som ísť autobusom, ale akosi som na to nemala náladu. Dala som prednosť čerstvému vzduchu a príjemnému vánku, ktorý mi rozfúkaval vlasy - ale tentoraz mi to nevadilo. Dnes boli ulice celkom prázdne. Moje hodinky ukazovali 19:51 h, takže bolo celkom logické že vonku nie je na ulici nikto - ak nepočítam čiernu mačku, ktorá sa slastne pozerala na odhodený hotdog. Neviem, čo to do mňa vošlo, ale rozhodla som sa ísť okľukou, ktorá k nášmu domu mohla trvať asi tak trištvrte hodiny, možno aj hodinu. Ale domov som sa neponáhľala - aj tak ma tam nič nečakalo, veď matka sa domov vráti určite neskoro v noci, pri troche šťastia pred polnocou.
Ako som tak kráčala uvedomila som si, že som na uliciach celkom sama. Ako keby sa všetci pred niekým schovávali... alebo niečím. Prestaň, už fantazíruješ! okríkla som sa v duchu. Pred čím by sa už len mohli schovávať? Pravdepodobne len všetci išli na nejaký koncert, o ktorom neviem. Prišla som k takzv. "Úzkej štvrti". Táto časť bola známa tým, že v nej boli uličky hrozne úzke, asi niečo medzi pol metrom a metrom. Nemala som ich veľmi v láske, pretože hrozne zapáchali odpadkami a pivom, a nebolo až také zvláštne, keď ste tu stretli nejakého opilca (pretože tu bola na blízku krčma). Ale mne to bolo jedno, hlavne, že mi to predĺži cestu.
Zastala som pred prvou uličkou tohto labyrintu, ktorú tvorili veľké domy postavené z hnedých a červených tehál. Idem na to! Usmiala som sa sama pre seba a vkročila tam. V uličke sa po zemi (tak ako som predpokladala) váľali fľaše, plechovky a rôzne iné predmety. A ako som si všimla, od zeme sa ťahal asi polmetrový hustý biely opar (hmla). Prešla som prvú uličku a zabočila som vľavo a v strede tejto uličky som mala zabočiť rovno. Ale zastavil ma výkrik. Výkrik plný bolesti a hrôzy... bolo to ako keby to vykríkol niekto, kto zomieral, posledný výkrik. Otočila som sa za tým zvukom a úplne som skamenela. Nevedela som, či sa tam mám ísť pozrieť, alebo radšej rýchlo "zdrhnúť". Nakoniec u mňa zvíťazila zvedavosť... ak sa to dá nazvať zvedavosťou. Taktiež som nevedela prečo tam vlastne idem, prečo proste neutečiem... ale keby som si vybrala tú druhú možnosť, do smrti by ma trápilo, čo tam asi tak mohlo byť.
Pomalým krokom som sa blížila k miestu výkriku. Už len jeden krok... Zabočila som za rok a uvidela to. Vyzeralo to absurdne, pripadalo to, ako keby sa to mohlo odohrať len v nejakom fantastickom filme, alebo knihe. Nepasovalo to do reálneho sveta. To čo som tam uvidela, som nemala nikdy vidieť.
 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 *Emma*-SB *Emma*-SB | Web | 20. července 2009 v 22:07 | Reagovat

Ouej,moja postava...A dobrá som :D...Ja som tiež uverejnila ďalšiu čast poviedky

2 Adel Adel | Web | 20. července 2009 v 22:28 | Reagovat

ty kks....nelisis sa od ostatnych ze to wzdy v najlepsom seknes!! :DDD.....straaasne ale fakt strasne sa tesim na dalsiu cast :))

3 Nalphin Nalphin | Web | 21. července 2009 v 8:20 | Reagovat

Aj ja sa TESIM na dalsiu cast a dakujem, ze si mi nastvaila ten design ked ta Kikki o to poprosila a este sa chcem spytat... v menu ked ukazes na napr. music tak tam pod tym sa ti ukazu ciarky... tak to ma byt?

4 LoVe LoLQa LoVe LoLQa | Web | 21. července 2009 v 9:34 | Reagovat

ok pridam si ťa do SB  :-)  :-)  :-)

5 LoVe LoLQa LoVe LoLQa | Web | 21. července 2009 v 10:14 | Reagovat

super pribeh :D :-)  :-)  :-)  :-)

6 Dano Dano | E-mail | Web | 21. července 2009 v 12:16 | Reagovat

juu, moc dobráá kapitolka..môžem ale niečo podotknúť? :D Písala si o tom dievčati, že prišlo len dva mesiace pred koncom školského roka ked si si ju dneska všimla..a v ten istý deň si písala, že je dneska 26.6, takže sa to bije a nedáva to zmysel..aspoň tak som to ja pochopila :) nabudúce pzoor na takéto preklepy, lebo niekto si to možno nevšimne, ale ten kto je poviedkar a má nejaké tie skúsenosti tak áno :D

7 Dano Dano | E-mail | Web | 21. července 2009 v 12:16 | Reagovat

sry meno :D

8 Dano Dano | E-mail | Web | 21. července 2009 v 12:17 | Reagovat

ehm, neviem, neukazuje mi moje meno, nevadí, som Charlette aby si vedela :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama