3. Kapitola - Myšlienky

10. srpna 2009 v 15:19 | s-unny
Táto kapitola je asi najdlhšia z celého príbehu, vo Worde je na 4 a pol strany :). Dosť som sa na nej nadrela, ale písala sa mi ľahko a slová som chrlila úplne bez zábran. Párkrát som ju opravila, vymazala a upravila podľa mojich predstvá a bolo to tam :D. Takže, tu je...

V úzkej uličke sa v bielom opare črtali obrysy dvoch postáv. Jedna bola ženská a týčiaca sa nad tou druhou. Držala v ruke stredoveký meč, ktorý bol dlhší ako jej ruka sama a kvapkala z neho nejaká červená tekutina... To, že to bola krv som si už mohla domyslieť pri pohľade na ďalšiu postavu, krčiacu sa v na zemi. Tá postava bola mužská. A obom im z chrbta vyrastal jeden pár zložených, nádherných krídel poskladaných z pierok a ich veľkosť sa dala len predpokladať, no typovala by som, že boli pri rozložení veľké ako oni sami... jediný rozdiel tu predstavovala farba - tá žena ich mala čierne a muž svetlo žlté, na niektorých miestach žiarivo biele. Oboch ich zakrýval tieň, no na okamih ich osvietila žiara mesiaca. Stihla som zaregistrovať ich nadľudskú krásu tvárí. Tá žena - bolo mladá, typovala by som jej menej ako 25 rokov. Muž bol taktiež mladý, mohol mať tak 30.
Samu ma prekvapilo, že som ostala pokojná a nevykríkla som. Len som zostala stáť na mieste a tupo hľadela na tých dvoch - ak sa to tak dá nazvať - anjelov. Nevedela som, čo som mala robiť. Pri takejto situácií by bolo asi vhodné udržať si chladnú hlavu. Ja som mala chladnú hlavu - a možno až príliš chladnú... Len som tak stála na mieste a pozerala som sa na to, ako sa žena odrazu pohla a víťazoslávne kopla do toho muža. Ten bolestne zavyl ale zdvihol hlavu, aby sa pozrel do jej očí. Tá sa naňho s výsmešným úškľabkom pozrela, pričom jej z očí priam sálala krutosť. Nechala ho tam len tak ležať... Po chvíli rozprestrela krídla a vzlietla. Letela tak rýchlo, že po nej zostala iba spomienka. Ticho...
V tej chvíli som si uvedomila, čo sa stalo. Zhrozene som si uvedomila, čím som bola svedkom. Oči sa mi rozšírili. V tej chvíli som si bola úplne istá tým, čo som sa chystala urobiť.
Bez najmenšieho zaváhania som sa priblížila k anjelovi. Vtedy som si ani poriadne neuvedomovala, že stojím pri bájnom, mystickom stvorení, a bolo mi to jedno. Ten muž - či to bol anjel alebo nie - potreboval pomoc a ja som bola jediná na blízku. Pomaly som si k nemu prisadla a odhrnula mu dlhé svetlé vlasy z tváre. Bol taký krásny ako sa na anjela patrilo, ako ho všetci opisovali. Priložila som mu dlaň k perám - ešte dýchal, síce prerývane a plytko. Nevedela som, čo mám robiť... políciu som volať nemohla a záchranku už vonkoncom nie. S námahou som mu trup zdvihla zo zeme a oprela ho o chladnú stenu domu, takže to vyzeralo, akoby sedel. V tej chvíli som si všimla tú ranu, ktorá mu prechádzala presne cez srdce - nebola veľká, len úzka a zrejme i dosť hlboká...a riadne mu krvácala. Zobrala som si príklad z filmov a pokúsila som sa odtrhnúť z trička nejaká pás ako obväz, ale nepodarilo sa mi to, nebola som taká silná. A potom som si všimla, že aj on mal meč... najkrajší meč čo som kedy videla. Ale nebol čas sa nad ním kochať, vytiahla som ho z pošvy a nemotorne odrezala pás látky z trička... nevyzeralo to najlepšie, ale nič iné som nedokázala. Pás som mu opatrne obviazala okolo tela, ale keď som ho chcela uviazať...
"Nechaj to tak... nemá to cenu..." ozval sa hlas. Patril jemu. Bol nádherný, ako sám majiteľ, krásne melodický a pokojný. Vyvalila som naň oči, nezmohla som sa na slovo. Pokúsil sa na usmiať, ale vtom začal vykašliavať krv. Po chvíli sa ten záchvat skončil a on otvoril oči... svoje prenádherné, veľké, modré oči, ktoré upieral na mňa. Chvíľu sme len tak sedeli a nemo na seba hľadeli. Potom som sa odhodlala niečo povedať. "Myslela som, že anjeli sú nesmrteľný..." nadhodila som pri pokuse vylepšiť atmosféru. Nadvihol kútik úst pri úsmeve, no ten sa rýchlo stratil. "Áno, to sú, ale..." rozkašľal sa, ale potom sa ovládol a pokračoval, "...ale ja nie som anjel." Od prekvapenia som nadvihla obočie. Tento tvor nebol anjel... tak čo potom bol? Celá táto situácia bola poriadne desivá a zvláštna. Zavial studený vietor a tak rozvíril trochu bielej pary, ktorá sa plazila uličkami.
"Som strážca kľúča od brány do Sveta Tieňov... a zlyhal som. Teraz túto úlohu musím prenechať tebe..." povedal pokojne a vyrovnane. Ja som ale neverila a hlavne ani nerozumela tomu, čo práve povedal. Aký strážca? Aký kľúč? A aký svet Tieňov? A prečo mne? Čo sa to tu preboha deje?! Skôr ako som si stihla položiť ešte viac otázok, znovu prehovoril, ale jeho hlas už znel tichšie: "Ty si jediná osoba, ktorej ho môžem dať; nik iný tu nie je. Máme šťastie, že si teraz tu, že si sa tu teraz objavila... nie, nie je to šťastie - je osud... Časom všetko pochopíš... ale teraz..." ďalší krvavý kašeľ do prinútil sa odmlčať. Nič som nechápala, ničomu som nerozumela. Predtým, ako som stihla niečo namietnuť, vytiahol ten záhadný muž z nejakej kapsy predmet. Bol to nejaký fialový diamant vložený do zlatého orámovania. Podal ho mne. Teraz som si už svojím konaním nebola istá. Pohľad jeho očí ma úplne hypnotizoval a vedela som, že neblúznim...že naozaj niečo také ako ten Svet Tieňov existuje, len som tomu nechcela uveriť, ani som nevedela, čo to je a čo to má spoločné so mnou.
Ruky sa mi triasli, keď som si od neho brala ten "kľúč". Ako náhle sa moja pokožka dotkla kovu, zalialo ma príjemné teplo a pokoj. Zovrela som to do svojich rúk s tím, že všetko má svoje vysvetlenie a, že sa všetko určite vyjasní. Muž sa na mňa usmial, posledný krát sa na mňa pozrel a zavrel oči. Mohla som počuť, že tlkot jeho srdca je čoraz slabší a tichší... až nakoniec úplne ustal. V tej chvíli mu zmizli krídla a stredoveké oblečenie sa premenilo na teplákovú bundu a staré džínsy, tvár mu obrástla hustá hnedá brada a modré oči vystriedala sivá, a nakoniec zmizla aj rana. Vyzeral ako bezdomovec, ktorý umrel na vyhladovanie.
Ničomu som nerozumela, nechápala som čo sa stalo, neverila som tomu čoho som práve bola svedkom. Uvedomila som si, že sa celá trasiem. Vedela som len jediné - musela som sa čo najskôr dostať domov. Vstala som, posledný krát som sa pozrela na toho zvláštneho muža a utiekla som z tadiaľ ako zločinec.
Utekala som chladnými tmavými ulicami a studený vietor mi pripomínal túto zvláštnu udalosť. Bežala som bez prestávky asi 10 minút a ďakovala učiteľovi telesnej za super kondičku. Až keď som vyčerpaná zastala, aby som sa vydýchala, uvedomila som si, že v pravej dlani ešte stále stískam diamant od toho muža. Ale nevadilo mi to. O obe dlane som sa oprela o kolená a potom som po asi 2 minútovej pauze znovu vyrazila miernym poklusom smerom k domu.


Zobudila som sa na zvuk otvoreného okenného skla búchajúceho o stenu. Na moje prekvapenie som bola úplne čulá a nie unavená, ako vždy, keď ma niekto - alebo niečo zobudí. Ponaťahovala som si ruky a nohy a ladne vyskočila z postele. Podišla som k oknu a nechala som si vetrom strapatiť vlasy. Odrazu som si na všetko spomenula. Na toho zvláštneho anjela, na ten diamant čo mi dal aj na to, ako som bežala domov. Ale nevedela som si vybaviť, ako som prišla domov, kedy som prišla domov ani kedy som zaspala. Celé to bolo desivé a fantastické zároveň.
Zrazu som si nebola istá, či to celé nebol iba sen, ale o tom, že sa to naozaj stalo ma presvedčil až diamant položený na mojom nočnom stolíku. Pomaly som sa k nemu priblížila. Zdalo sa to až neskutočné, mať niečo tak nádherné v obyčajnej izbe na obyčajnom nočnom stolíku z celkom obyčajného dreva. Celý ten klenot bol dokonale vyleštený do hladkého oválu a svetlo sa na ňom nádherne lesklo. Keď ho osvietili jeho lúče, zrazu celú izbu naplnila krásna vôňa levandule. Neverila som vlastným očiam ... teda nosu. Toto všetko robí ten kameň?
,Ak ťa smiem poopraviť - nie je to kameň, aspoň nie obyčajný.´ Ozval sa hlas v mojej hlave. Od ľaku som takmer vyskočila. Čo to bolo? To nebola MOJA myšlienka...! panebože, to už mám aj vidiny či čo?! Včera som videla niečo čo prakticky nie je možné, na stolíku mám nejaký diamant alebo čo to je, a teraz si už myslím niečo, čo si vlastne nemyslím... bola to totálna blbosť! Patrím na psychiatriu...
Na chvíľku ma upokojila príjemná vôňa levandule, ktorá sálala z kameňa, no už nebola taká intenzívna, ako keď naň zasvietilo slnko. Toto všetko sa mi len zdá, je to len sen... je to len sen, nemôže to byť skutočné! Zalial ma pot a ja som len tak stála a celá som sa triasla. Čo sa to tu dopekla deje?! No dobre, priznávam, vždy som túžila (teda, keď som bola malá) aby existovalo niečo ako anjeli a záhadné veci... ale teraz to bolo iné, nie také aké som si to predstavovala. ,Issa Catherine Wittory, toto nie je sen!´ oznámil mi ten hlas v hlave, zdal sa mi nejaký povedomý. Už zase blúznim, pomyslela som si a sadla si na posteľ.
,Počúvaj ma, je to dôležité. Pozri sa do zrkadla.´
Ach, ešte mi bude aj hovoriť, čo mám robiť, no jasné. Ale nemohla som poprieť, že ma nelákalo pozrieť sa do zrkadla. Čo také tam už môže byť?
Pomaly som sa zdvihla a neistým krokom som zamierila do mojej kúpeľne. Váhavo som načiahla ruku a stisla kľučku od dverí. "Len pokojne," povedala som si pre seba a priblížila sa k veľkému zrkadlu v tvare štvorca, ktoré viselo nad linkou s umývadlom. Zhlboka som sa nadýchla.
Nemohlo tam na mňa čakať nič strašné, pravdepodobne tam uvidím len svoju tvár a nerozčesané čierne kadere. Pozrela som sa doň. Ako som predpokladala, nič iné tam nebolo - čo iné ako ja tam mohlo byť? No vidíš, nič tam nie je, ty ... Votrelec! Myslela som si výsmešným tónom. Uškrnula som sa a ešte raz som sa pozrela do zrkadla. Nič neobvyklé tam nebolo, až na... Nie! Preboha čo to je?
Podľa zrkadla sa za mnou nachádzal nejaký duch. Keď som sa naňho pozrela pozornejšie, uvedomila som si, že to je ten čudný muž/anjel, ktorého som videla včera. Otočila som sa a pozrela na miesto, kde mal byť ten muž - nikto tam nestál. A potom mi svitlo! Ten hlas, čo som počula v hlave patril jemu, ten hlas sa nedal pomýliť. Rukou som si prehrabla už aj tak spotené vlasy. Celá táto situácia nemala logiku, nedávala zmysel. Bola som úplne zmätená, nevedela som, čo si mám o tom celom myslieť. Anjeli, cudzie myšlienky... to by predsa nemalo existovať.
,Než ti začnem vysvetľovať, čo sa tu deje, musím vedieť - veríš, že nie som prelud?´ ozval sa znovu hlas v mojej hlave. Vydýchla som a snažila sa zachovať pokoj, nemyslieť na to, že mi niekto vliezol do hlavy. Uvedomila som si, že sa vlastne už nemám čoho báť. Dá sa povedať, že áno, odpovedala som mu na otázku a trošku sa pousmiala. V hlave som započula spokojný smiech. Čo sa smeješ...?! Už i tak je dosť na hlavu, že sa tu vlastne rozprávam s nejakým čudným "týpkom". Tak, vysvetlíš mi, čo sa tu deje, alebo nie? Zavrčala som v duchu a pokrútila som hlavou. ,Ach, áno. Takže, začnem tým, že to bude na dlhé rozprávanie, takže by si si asi najprv mala pozrieť ten lístok, čo ti nechala mama vedľa kľúču - diamantu.´ Zahľadela som sa na šperk, položený na mojom nočnom stolíku. Potom som si všimla, že vedľa neho leží nejaký papierik. Podišla som k nemu a zobrala lístok do ruky. Bol to lístok od mamy. Prekrútila som očami a začala čítať.

Ahoj Issa,
len ti chcem povedať, že už som šla do práce (ešte si spala, odišla som skoro ráno), tak ma nehľadaj a domov sa vrátim okolo 2030 hod. A ešte niečo - na prázdniny nebudeš trčať doma, vybavila som ti v špeciálnom tábore na jeden mesiac a ak by sa ti tam páčilo, tak môžeš ostať aj na august.
Mama
"Ach, to bude zase zábava..." zašomrala som si popod nos a spustila som plecia. Načo som si to mala prečítať, keď to s tím čo mi tu chceš povedať vôbec nesúvisí?
,Ale práveže súvisí.´
Ako to? To snáď pôjdem do nejakého tábora pre... tých čudných tvorov ako si ty?
,Naši ľudia to už vybavili tak, že namiesto tábora pôjdeš do Laurentie," vysvetlil mi.
OK, neviem čo je tá Lau-niečo, ale snáď to bude väčšia zábava, než ten tábor. Uškrnula som sa a pohodlne sa rozvalila na mäkkej posteli. Zrejme ma ešte čakajú veci, na ktoré by som si aj tak musela sadnúť - alebo ľahnúť. Ale aj tak; bola som na to hrozne zvedavá.
,Nie len väčšia zábava, ale je toho viac. No ale vráťme sa k tomu vysvetľovaniu. Začnem - pokúsim sa ísť od začiatku. Takže ideme na to.´ Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Ideme na to - zdalo sa to až príliš normálne na to, čo ma čaká. Zavrela som oči a sústredila sa na to, čo mi začal Votrelec rozprávať.

,Do roku 1586 nášho letopočtu existovali na Zemi jeden svet - vtedy nazývaný Kluero. Žili v ňom dva druhy bytostí - ako asi predpokladáš - dobré a tie zlé. Jedno desaťročie žili tieto dva typy stvorení v miery, však v napätí a to sa nakoniec vyvŕšilo to jednej veľkej bitky. Počas tejto veľkej bitky jeden Mág na strane zla vytvoril obrovskú vlnu, ktorá bola tak silná, že rozdelila Kluero na dve časti a Mág za kúzlo zaplatil životom.
Jedna časť - Laurentia, alebo inak známa ako Svet Tieňov, a druhá časť - Wisggir, alebo Svet Ľudí. Do Wisggiru sa uchýlili tí, ktorý už nevládali bojovať, alebo si už neboli istý, na čej strane stoja a chcú začať nový život - a je zvláštnou záhadou, prečo tam prišli jedine ľudia.
Po tejto vojne, ktorý trvala skoro 13 rokov zavládol mier.
Na Laurentii sú teraz dve kráľovstvá v ktorých žijú kúzelné bytosti dobra aj zla. V prvom kráľovstve pod názvom Mellargia žije tá temná časť obyvateľstva a zaberá 70% rozlohy Laurentie a vládne jej kráľ Tridat - a podľa mojej mienky nie je ani veľmi "dobrý panovník" - navyše má 61 ľudských rokov a 698 v skutočnosti.
30% Sveta Tieňov tvorí kráľovstvo Nasniru. Dobré stvorenia sa sem ukryli pred silami temna a momentálne mu velí princezná Kelinxy, ktorá zastupuje svojho chorľavého otca, i keď má len 12 rokov - neboj sa, na svoj vek je neuveriteľne múdra a vyspelá.
Tieto dve kráľovstvá teraz spolunažívajú viac-menej v súlade, ale občas sa stane, že vypukne nejaká bitka o nové územie.
Skrz tieto dve ríše sa tiahne tajomné lesy Leogradu, ktoré od nepamäti patria elfom. Táto rasa bola vždy k celej veci aj vojne neutrálna, nebojovala ani za stranu dobra ani zla. Utiahla sa pred ostatným svetom a len málo ktorým ľudom - či iným bytostiam - sa podarilo dostať sa do kráľovstva elfov - známeho ako Fsithanal Thingg.
Zatiaľ sa Wisggir rozvíjal závratnou rýchlosťou. Ľudia sa úplne izolovali od Laurentie a po čase naň úplne zabudli. Rada starších v Svete Tieňov sa rozhodla, že to takto bude lepšie a povolali šiestych najmocnejších mágov v Laurentii, aby vytvorili akési Magnetické pole a zabránili tak prechodu ľudí do Sveta Tieňov a naopak. A tak sa za svetla mesiaca zišli všetci mágovia stretli na Bielej hore Halarisu, aby pomocou mágie vytvorili štít. Kúzelníci v troch rôznych plášťov. Dvaja v bielom rúchu - mágovia svetla, dvaja v červenom rúchu - kúzelníci, ktorý nestáli na žiadnej strane, a nakoniec dvaja mágovia temnoty - odetý v čiernom rúchu. Tak sa zrodilo toto magické pole, ktoré podľa starých veštcov a mágov, nemohlo byť prekročené.´
Pri tomto návale informácii som sa musela chytiť za hlavu. Spolu s tím, ako rozprával, sa mi do hlavy vnorili aj obrazy z rôznych scén a momentov o ktorých mi rozprával. Videla som obrovskú vlnu, ktorá zaplavila okolité osady a zmäkčila zem natoľko, že sa rozdvojila... Bolo to hrozné, mala som pocit, že môj mozog praskne. Dosť! Vykríkla som zúfalo a začala som sa triasť. Obrazy pominuli a znovu som cítila jemnú vôňu levandule. Trošku som sa upokojila a snažila sa vstrebať informácie a spomienky, ktoré sa mi miešali v hlave. Hej ty, Votrelec, to, čo teraz vidím v hlave... sa naozaj stalo? Odvážila som sa pomyslieť si po chvíli. Započula som jemné prikývnutie. ,Pokračujeme... Toto silové magnetické pole však po čase bytosti začali prekračovať - aspoň sa o to pokúšali - až raz sa podarilo jednému z nich prekročiť štít. Od tej chvíle na mieste, kde sa to stalo, vznikla čierna brána, ktorá - keď ju niekto otvorí - mohla umožniť stvoreniam prejsť do Sveta ľudí. Brána však zostane zatvorená, pokým sa jej nedotkne kľúč - kryštál jasu. Áno drahá, to čo máš na nočnom stolíku je kľúč. A ty si dostala moc otvárať a zamykať Bránu.´ Dohovoril hlas a v hlave sa mi vyrojili ďalšie spomienky a obrazy. Takže ja... Po včerajšej noci pre mňa asi nebude už nič nenormálne.
 

6 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Terka-kun ^^ Terka-kun ^^ | Web | 10. srpna 2009 v 15:24 | Reagovat

Wow pěkný  :-)

2 *Emma*-SB *Emma*-SB | Web | 10. srpna 2009 v 15:46 | Reagovat

JJ pekná je tá poviedka ;)

3 s-unny s-unny | E-mail | Web | 10. srpna 2009 v 15:55 | Reagovat

[2]: to si si aj prečítala? O_-?

4 Adel Adel | Web | 11. srpna 2009 v 16:16 | Reagovat

uzasne :))....uz som sa nevedela dockat na tuto cast..teraz neviem na dalsiu :D

5 welis welis | 5. září 2009 v 8:02 | Reagovat

uzaaas. uz mi veris? ved to pisu aj iny ludia 8-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama